Potulky po USA, časť 1.

24. 11. 2016, 15:00 » Komentáře - Autor: Michal Škubla


(zdroj: Nbasket.cz)
Pred pár dňami ste si mohli na našom portáli prečítať rozhovor s Tomášom Satoranským, ktorý sa mi podarilo spraviť bezprostredne po minulotýždňovom zápase s Houstonom. V nasledujúcich riadkoch by som sa rád vrátil k môjmu nedávnemu pobytu v USA a podelil sa s vami, našimi čitateľmi, o moje dojmy zo zámoria, samozrejme, že v prvom rade o NBA, ale aj o všeličom inom.

Podobný článok som chcel napísať už v novembri pred dvomi rokmi, kedy som naplno zažil atmosféru NBA až na troch štadiónoch, ale vtedy po návrate prišli povinnosti, nič som nestíhal a napokon som od toho zámeru nechtiac upustil. Preto by som sa najprv málinko vrátil v čase. Úplne prvýkrát som bol na najlepšej basketbalovej lige sveta v marci 2012 a to priamo v centre diania, v srdci Manhattanu, v Madison Square Garden. Zápas s Orlandom bol vypredaný, ale tesne pred ním sa uvoľnili miesta od permanentkárov a držiteľov lístkov, ktorí nemohli prísť a tie začali predávať priamo v hale. Tak som si vystál radu a stálo to za to. Sedel som v dolnom leveli, asi v 15. rade, zážitok bol neuveriteľný, mal som na dohľad hráčov ako Carmelo Anthony, Dwight Howard či Tyson Chandler. New York navyše vtedy ovládala Linmánia a hoci práve v tomto zápase Jeremy Lin pre zranenie nenastúpil (rovnako nehral vtedy ani Amar'e Stoudemire), tak Knickerbockers zápas jasne ovládali od začiatku až do konca a ak si správne pamätám, v istý moment viedli až o 33 bodov, takže o víťazovi nebolo pochýb. Magic vtedy nevychádzalo takmer nič. Hala sa však napriek tomu bavila a ja taktiež.

O dva roky v už spomínanom novembri 2014 som sa opäť dostal do „Mekky“ basketbalu, ako samotnú MSG volajú. Lístky som si tentokrát ustriehol v predstihu cez internet a boli do vrchného levelu, ale aj stadiaľ bol perfektný výhľad a palubovku som mal ako na dlani. Knicks, ktorým sa vtedy vôbec nedarilo, ťahali sériu prehier, avšak napriek tomu vypredali halu, nastúpili proti Utahu a zápas bol pre mňa ako nezaujatého diváka o poznanie zaujímavejší, aj keď v priebehu zápasu som fandil domácim. Jazz viedli takmer po celý priebeh zápasu, ale nikdy nedokázali svojmu súperovi odskočiť na väčší bodový rozdiel, čo sa im takmer vypomstilo. Carmelo Anthony v ten večer nastrieľal 46 bodov a trojkou 3 sekundy pred koncom vyrovnal, kedy celá hala vybuchla od radosti a všetci sme si mysleli, že zápas pôjde do predĺženia, ale proti bol Trey Burke, ktorý trafil ťažkú strelu z odskoku a buzzer-beaterom rozhodol. Napriek tomuto negatívnemu koncu musím obe podujatia v Madison Square Garden hodnotiť maximálne pozivítne, pretože atmosféra bola na oboch zápasoch skvelá, fanúšikovia sa bavili, hot-dogy aj s pivkom boli vynikajúce, takže nebolo moc čo vytknúť.

O tri dni som sa bol pozrieť v Barclays Center, kde Nets nastúpili proti vtedajšiemu finalistovi z Miami. Jay-Z samozrejme nemohol chýbať v prvom rade, akurát veľká škoda, že na tomto zápase nebola prítomná aj Beyoncé, pretože aspoň na niečo by sa bolo pozerať. Človek by totiž vôbec nebol povedal, že vidí tímy, ktoré sa sezónu predtým stretli v druhom kole playoff Východnej konferencie. Za Heat už nehrával LeBron James, ktorý sa v tom lete vrátil do Clevelandu a pre zranenia nehrali Luol DengDwyane Wade, na domácej strane naopak už nebol Paul Pierce a Nets v danom zápase veľmi zle strieľali. Navyše sa musím priznať, že hala Barclays Center ma osobne vôbec nenadchla a nepáčila sa mi, takže dojem bol rozpačitý. Navyše na druhý deň som bol na Islanders (NHL), pre ktorých to bola posledná sezóna v slávnom Nassau Colliseum a hoci to bola stará hala, ktorá si už svoje odžila, pre mňa to bol obrovský zážitok, ďaleko väčší, než deň predtým, tam to doslova žilo a bolo to podľa mňa ďaleko lepšie, než v Barclays Center, kde sa Isles od ďalšej sezóny presťahovali. Mnohí, ktorí sledujete aj NHL viete, že sa to stretlo s obrovskou nevôľou u fanúšikov, pretože mnohí zrazu museli dochádzať z Long Islandu do Brooklynu a verte mi, doprava tam nie je úplne jednoduchá, či autom či vlakom. A navyše Barclays Center nebola stavaná pre hokej, takže tam nastali problémy s výhľadom z viacerých miest. Ale tak biznis je biznis.

Už ale stačilo Veľkého jablka. Na chvíľku sa ešte presunieme do Bostonu, kde som síce nenavštívil zápas miestnych Bruins, pretože najlacnejší lístok nešiel pod 120 dolárov, čo ma osobne veľmi zaskočilo, pretože na NHL či NBA viete poväčšinou najlacnejšie lístky zohnať okolo 25-45 dolárov. Výnimkou je ešte možno spomínaná MSG, kde sú trošku drahšie, ale tak je to New York City, je to Downtown Manhattanu, ale aj tam sa viete do horných sekcií dostať za 60-70 dolárov, takže preto boli tieto ceny v Bostone pre mňa nepochopiteľné. A naopak na Celtics, ktorí hrávajú v rovnakej hale a rovnaký počet zápasov za sezónu, som dostal lístok do horného oblúka v pohode za 40-45 dolárov, takže poďme si ešte v rýchlosti niečo povedať k nim. V nedeľu 23. novembra 2014 Boston nastúpil proti Blazers, za ktorých ešte hrávali LaMarcus Aldridge či Nicolas Batum, naopak zelený dres obliekal Rajon Rondo. Hoci Boston ako úhlavného rivala Lakers nemám vôbec v láske, tak som si aj na chvíľku želal, aby zvíťazili, pretože tí ma nesklamali vôbec ničím, skôr naopak. Napriek tomu, že klub tiež neprechádzal úplne ideálnym obdobím a bol v prestavbe, tak fanúšikovia boli výborní, podporovali svojich miláčikov, fandili im až do úplného konca, ktorý však napokon nebol pre Celts úspešný. Ale zážitok stál určite za to.

Tak to bola prvá časť mojej spovede o zážitkoch za Veľkou mlákou, v tej druhej sa už takmer výhradne budem venovať tohtoročnému pobytu v hlavnom meste USA.