Sezóna Oklahoma City Thunder sa skončila tragicky. Tím, ktorý bol pred vyštartovaním pasovaný do role vyzývateľa Golden State, odišiel už v prvom kole. Thunder sa počas celého ročníka trápili so zohranosťou, neboli presvedčiví ani v jednej fáze počas 82-zápasového maratónu. Jednoducho nie. Nazbierali jednu osemzápasovú šnúru výhier, potom si po dvakrát pripísali šesť korálikov za triumfy. Lenže to samo osebe nestačí.

Odborníci si automaticky mysleli, že spojenie Westbrooka, Georgea a Anthonyho automaticky prinesie výhry a z Oklahomy sa razom stane veľký ašpirant na titul. Naozaj? To je omyl, páni. Nemyslel som si, že vyhrajú titul alebo posunú sériu s Golden State do siedmich zápasov. Nehrozilo. V mužstve vám nestačia tri hviezdy, aj podpora musí byť na úrovni a hlavne musíte operovať rôznymi typmi hráčov.

Aby som nezabudol pripomenúť, Carmelo Anthony pôsobí ako odstáta silne perlivá minerálka, z ktorej už všetky bublinky odišli do nenávratna a neexistuje žiadna možnosť vrátiť ich späť do fľaše. Anthony je za zenitom, pričom si to akosi odmieta priznať, netúži sa podriadiť v prospech tímu, prvoradé sú jeho záujmy. Nebráni a často bol neproduktívny v útoku. To všetko za 26 miliónov ako druhý najlepšie platený hráč celku.

Mýlil sa aj Stephen A. Smith...



Keď zvážime všetky udalosti, ktoré sa počas roka v Oklahome odohrali, Thunder sklamali. Pretože očakávania boli vyššie. Občas sa síce hovorí "nečakaj veľa, v prípade neúspechu nebudeš sklamaný", ale očakávania boli vskutku vysoké. Mužstvo majúce tri hviezdne mená (áno, i keď jedna z nich tak nehrala) by malo hrať lepšie a preukazovať omnoho viac. Nemôžem si pomôcť, ale v mnohom je aj Westbrookova chyba.

Áno, väčšina z nás obdivuje jeho 200-percentný zápal pre hru, nikdy nepoľavujúci výkon, hranie naplno v akejkoľvek situácii, lenže to nestačí. Tak môže hrať bojovník z lavičky, ktorý dodáva energiu, útočník štvrtej formácie v hokeji s úlohami rozladiť súpera a dostať sa mu pod kožu. Westbrook je líder a tak sa má správať. A lídrom sa nemyslí iba páliť 30-krát a zbierať triple-double (často nasilu len za účelom štatistík, áno, tak to podľa mňa je).

Westbrook v priebehu rokov nedospel do role, ktorá sa od neho očakáva. Priemerný tím v minulej sezóne dotiahol do play-off, lenže to mu vyhovovalo. O loptu sa nemusel deliť ani s Durantom, ani s Hardenom, ani s Georgeom a inými. Strieľal body, asistoval (o tom, či robil spoluhráčov lepšími, by sme mohli polemizovať), doskakoval. Jednoducho všetko v jednom.

Čo ak sa ale Westbrook nedokáže prispôsobiť tímovým potrebám a navždy zostane superhviezdou bez majstrovského titulu? Má iba 29 rokov a môže odbehať niekoľko kvalitných sezón, dočká sa však prsteňa z pozície lídra? Začínam o tom vážne pochybovať, a to na základe doteraz predvedených vecí. Uznávam ho ako atletické zviera, vzrušujúceho hráča na pozeranie, ibaže tím by som na ňom ani náhodou nestaval.

Vráťme sa k mužovi, ktorému som chcel venovať riadky tohto článku. Carmelo Kyam Anthony, narodený 29. mája 1984 v New Yorku, čoskoro 34-ročný borec a trojka silného draftu v roku 2003. Asi nik mi nezačne vyčítať, keď napíšem, že celý basketbalový svet si ho váži pre neuveriteľné strelecké schopnosti, úžasné výkony na olympiádach a mnoho momentov, ktorými počas rokov bavil fanúšikov.



Často sa mi však zdalo, že bol akousi osamelou, namyslenou a netímovou hviezdou, ktorá v prvom rade hľadela na vlastné ego. Vytrucoval si odchod z Denveru, v New Yorku sa nedočkal úspechu a napokon bol svojím spôsobom vyštvaný už bývalým prezidentom Philom Jacksonom. Je pre mňa až nepredstaviteľné, že by niekedy vzal nižší plat ako Dirk Nowitzki, Tim Duncan alebo aj Kevin Durant minulé leto, keď sa uspokojil s menšími peniazmi iba preto, aby sa do tímu Golden State vošli iné dôležité osobnosti.

Preto neviem, či by ma mala až tak šokovať Carmelova hláška z poslednej tlačovej konfrencie. "Neobetujem sa pre rolu na lavičke. To je mimo danú otázku." Potrebujeme počuť ešte viac z jeho úst? Nie, tieto dve vety dokonale vystihujú Carmela a jeho osobnosť, povahu na basketbalovom ihrisku. Egocentrický maniak hľadiaci na vlastné potreby a nezaujímajúci sa o tímový úspech. Teda, chcel by uspieť, ale ako ten najdôležitejší. Taký Manu Ginobili by ho mal čo učiť!

Melo by si mal uvedomiť, že mu už nezostáva veľa času a hranie sa na veľkú hviezdu, ktorá v súčasnosti, prepáčte, ťaží zo svojej nahromadenej aury počas 15 rokov v lige, mu nesvedčí. Nechcel som byť až taký kritický, ale správanie Carmela mi inú možnosť nedáva. Skutočne som sklamaný z toho, ak sa niekto nedokáže pozrieť do zrkadla a triezvou mysľou zhodnotiť, že je minimálne o jednu hernú úroveň nižšie ako elita. Alebo si Anthony myslí, že sa sem ešte môže dostať, pripadne, že sa tam neprestajne nachádza? To vie len on sám.

Carmelo Anthony in the 4th quarter vs the Jazz this series

Game 1: 4 Points
Game 2: 0 Points
Game 3: 0 Points
Game 4: 0 Points
Game 5: 0 Points
Game 6: 0 Points

— Papa Johns Janitor (@ClevelandGod) 28. apríla 2018

Vari by sa mohol nachvíľu zastaviť a pouvažovať nad basketbalovými prioritami. Ozaj je preňho také podstatné, aby hral 35 minút a nastupoval v základnej päťke? Treba si zrátať, koľko sú dve a dve a rozpočítať na drobné. V pokročilom veku nemusí preťažovať telo, pokojne si môže dovoliť dopriať mu trocha odpočinku.

Zarobil už viac ako dosť, prečo by neobetoval 28 miliónov dolárov v budúcej sezóne, nevyužil hráčsku opciu a v lete podpísal kontrakt za menšie peniaze iba preto, aby dožičil tímu možnosť zisku iných kvalitných mužov. Či to už rozmýšľam príliš fantasticky? Carmelo, stále je čas, stačí sa ponoriť do hĺbok vlastnej hlavy a popremýšľať nad prioritami. Ak sa tak nestane, s pokojom vyhlásme, že Carmelo Anthony a sebareflexia stoja v iných radoch.

Carmelo was asked about the possibility of coming off the bench going forward. pic.twitter.com/wFp71k8RAJ

— SportsCenter (@SportsCenter) 28. apríla 2018